„Všetky vesmírne zákony sa zaoberajú fenoménom sviečky. Nikde inde nie je toľko dverí, cez ktoré môžeme vstúpiť pri skúmaní prírodných zákonov, ako pri skúmaní sviečok.“
Michael Faraday (1791–1867)
Zabudnime na chvíľu na náš čas vysokej technológie a pozrime sa na vedeckú mechaniku plameňa sviečky. Keď zapálime knôt sviečky, teplo plameňa roztopí vosk. Kapilárny pohyb prenáša tento tekutý vosk po knôte nahor a spôsobuje, že sa premení na plyn hneď, ako dosiahne koniec. Tým sa uvoľňujú molekuly uhľovodíka.
Molekuly sa štiepia na menšie molekuly, ktoré reagujú medzi sebou a tiež s kyslíkom v atmosfére. Horúci plyn uvoľňujúci teplo z oblasti reakcie zahrieva pevné častice uhlíka do žeravého žiaru. Práve tieto častice uhlíka vytvárajú príjemne teplý, žltý plameň sviečky.
Keďže nie všetky častice uhlíka zhoria úplne do konca, niektoré zvyšné častice sa uvoľnia. Preto vzniká dym (drobné častice uhlíka, ktoré nezhoreli) alebo zvyšky sadzí (veľké častice uhlíka, ktoré nezhoreli).
Hoci žiadny plameň sviečky nikdy nebude úplne bez sadzí, množstvo nezhorených uhlíkových častíc môžeme znížiť na minimum použitím najlepších surových materiálov na sviečky a knôtu, ktorý je vyrobený alebo upravený tak, aby sa mohol ohýbať a dosiahnuť vrchol plameňa, kde je teplota najvyššia.
